S priateľkou sme mali krásny vzťah, plný lásky, porozumenia. Bývali sme od seba 150 kilometra, zmenil som prácu aby sme boli spolu bližšie, po čase sa nám narodila dcéra, takže do tej doby sa všetko otočilo o 180 °. Presťahovali sme sa do novšieho bytu na okraji mesta, partnerka zvládala malú bez problému, ja som robil čo sem mohol. Varil, upratoval, staral sa o malú, jedine čo sem nerobil bolo snáď už len dojčenie. Žene sem dával aj dostatok času pre seba, lenže. Vždy keď som bol v práci a malá plakala, tak sa priateľka stresovala, a po mojom príchode domov som zrazu mohol za všetko ja.
Čokoľvek som urobil alebo neurobil, zakaždým mi to bolo vyčítané. S malou chodila von len občas, nechcelo sa jej… Dôležité pre ňu bolo, že keď malá spala, mohla sa pozerať na svoje seriály. Ja prišiel domov, upratal sem, uvaril sem… A žena mi ešte vyčítala že nemá vôbec čas sama pre seba, tak som sa aj po práci zobral a šiel s malou minimálne na hodinu von. Doma vyhľadávala dôvody na hádky. Vždy som za všetko mohol ja, sťažovala sa že ju to doma nebaví, že má obchod strašne ďaleko (1.5km pešo bol supermarket)… Tým, ako nechodila von, to v byte mala radšej menej a menej.
Po X hádkach vyvolaných vždy z jej strany mi v afekte povedala, že je na mňa naschvál zlá aby som vedel, ako sa cíti ona celý deň sama keď ja som v práci… Proste svoju zlú náladu kvôli plačúcej malej vylievala na mňa. Okrem malej nemala žiadne starosti, všetko sem sám platil, staral som sa o upratovanie, jedlo, nákupy, o samotnú malú keď som bol doma. Po tom všetkom som jej povedal, že už ju nemilujem, že som za malú strašne rád, ale že sa chová hnusne, manipulátory atď. Povedala že sa vráti do mesta kde má rodinu. Takže sme šli od seba, pomohol som sa ju odsťahovať, nájsť byt, všetko zaplatiť, odsťahovať, nechal som ju 90% výbavy bytu. Po vzájomnom dohovore platím alimenty, jazdím za malú každý víkend, občas aj častejšie cez týždeň, ale mám to 150km.